
Evolúcia štúdia mizofónie
Kto, kedy a ako mizofóniu skúmali?
Štúdiom mizofónie sa zaoberajú najmä neurovedy, psychiatria, psychológia a behaviorálne vedy. Prvé poukázanie na prítomnosť mizofónie (bez konkrétneho pomenovania) sa objavuje v práci americkej audiologičky Marshi Johnson, ktorá označením 4S syndróm( 1997) opísala syndróm charakterizovaný evidentnou neznášanlivosťou špecifických zvukov jedinečných pre každého jednotlivca. Použila termín "spúšťací podnet" a zdôraznila význam čuchových a sluchových podnetov spojených s neprimeranými reakciami.
Samotný termín ,,mizofónia" prvýkrát použili autori Margaret a Pawel Jastreboff na opísanie série negatívnych reakcií limbického a autonómneho systému vyplývajúcich z vnímania špecifických zvukov. Zároveň vyvrátili, že za negatívne reakcie môže zvýšené funkčné spojenie lymbického a sluchového systému. Problém identifikovali v emocionálnej reakcii pacientov na určitý spúšťacieho zvuku, pričom popísali aj konkrétne reakcie. S týmito zisteniami sa pracovalo zhruba desaťročie, za ktoré sa podarilo oddeliť mizofóniu od iných porúch.
Problematiku liečby mizofónie otvoril navrhnutím kognitívno-behaviorálnej terapie Berstein s kol. (2013), pričom stanoveniu kritérií diagnostiky poruchy samotnej a navrhnutím škály jej hodnotenia sa venoval Schröer (2013) a v nasledujúcich rokoch vzniklo niekoľko ďalších publikácií s návrhmi na liečbu. M. Siepsiak, A. Sliwersky a W. Ł. Dragan vytvorili prvý dotazník na identifikáci potencionálneho mizofonika (2021) a viacero hodnotných prác vydali Kromar a Schöer.
Vďaka procesu Delphi bola vyvinutá konsenzuálna definícia mizofónie (2021), ktorá obsahuje komplexné zhrnutie doterajších poznatkov o téme a predstavuje dôležitý prvý krok pre výskumníkov a klinických lekárov. Priniesla jasnosť pre ľudí snažiacich sa pochopiť túto poruchu.
Nadácia REAM v spolupráci s Milken Institute 16.1. 2019 oznámila spustenie prvého grantového programu venovaného mizofónii na podporu vedeckého pokroku, lepšie pochopenie stavu a rozvoj nové liečby, pričom každému príjemcovi výskumného grantu poskytuje fin. prostriedky vo výške do 400 000 USD.
V databázach biomedicínskej literatúry sa od roku 2001 do 2022 vyskytuje približne 83 článkov zaoberajúcich sa danou témou (po odpočítaní duplikátov/nerelevantných publikácií). Najväčší prílev informácií a záujmu o poznanie pochádza zo súčasnosti, pričom do výskumu sa zapájajú vedci najmä zo západných krajín(USA).
V roku 2024 sa pozornosť výskumníkov zamerala na identifikáciu genetických a neurologických faktorov spojených s mizofóniou. Štúdie naznačili, že tento stav môže byť častejší u jedincov s inými neurologickými alebo psychiatrickými poruchami, ako sú obsedantno-kompulzívna porucha, Tourettov syndróm či úzkostné poruchy. Tieto zistenia podporujú hypotézu o možnej genetickej predispozícii k mizofónii.
Od roku 2025 sa výskum zameriava na vývoj terapeutických prístupov na zmiernenie symptómov mizofónie. Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) sa ukázala ako sľubná metóda, ktorá pomáha pacientom identifikovať a meniť negatívne myšlienkové vzorce spojené s reakciami na určité zvuky. Okrem toho sa skúmajú techniky postupnej expozície, kde sú pacienti postupne vystavovaní spúšťacím zvukom s cieľom znížiť ich citlivosť. Tieto terapeutické prístupy sú často dopĺňané relaxačnými technikami a stratégiami zvládania stresu, čo môže prispieť k celkovému zlepšeniu kvality života postihnutých osôb.