Moja mizofónia sa prejavila počas pandémie, keď sme boli všetci doma zatvorení. Keď moja rodina pracovala a študovala z domu, neustále som počula cvakanie klávesníc, kroky a otváranie dverí. Zrazu som bola stále podráždená a cítila som bezmocnosť.

Najhoršie sú pre mňa tiché, ale opakujúce sa zvuky, ako napríklad škrabanie alebo tikot hodín. Pomohlo mi otvorene sa o tom porozprávať s rodinou. Vysvetlila som im, že nie som nahnevaná na nich, ale že tie zvuky vo mne vyvolávajú stres. Začali byť ohľaduplnejší a ja som si našla spôsoby, ako si vytvoriť tichší priestor – napríklad som začala používať štuple do uší alebo som si pustila relaxačnú hudbu na pozadí. Nie vždy je to však možné či vhodné.

Stále však nie som stotožnená s tým, že sa mi to celé deje. Postupne nacházdam svoje vysvetlenia, no celý proces je pre mňa nemálo bolestivý. Cítim, že to neustále tvorí medzi mnou a blízkymi priepasť.