Veronika, 29 rokov

Volám sa Veronika a moja mizofónia sa naplno prejavila až v dospelosti, hoci spätne si uvedomujem, že určité známky som mala už v detstve. Už ako malá som neznášala, keď si moja sestra pri učení poklepávala nohou o podlahu alebo keď niekto hlasno chrúmal jablko. Vtedy to však nikto nebral vážne – veď kto už by sa hneval a niečo riešil kvôli obyčajným zvukom?

Počas rokov som sa s tým naučila ako-tak žiť, no zlom prišiel až po narodení mojich detí. Deti, ako všetci vieme, dokážu vydávať množstvo nepredvídateľných a hlasných zvukov. Bolo pre mňa veľmi ťažké priznať si, že zvuky ich jedenia, hry alebo dokonca niekedy aj dýchania vo mne vyvolávajú neskutočnú nervozitu. Cítila som sa ako zlá matka. Prepadala som pocitom viny, lebo som nedokázala kontrolovať svoje reakcie.

Najviac mi vadia zvuky, ktoré sú nepravidelné alebo nečakané. Napríklad, keď niekto cvaká perom bez toho, aby som vedela, kedy príde ďalšie cvaknutie. Alebo keď moja dcéra bezmyšlienkovito klepká nechtami o stôl počas toho, ako si kreslí. Predtým som často reagovala podráždene, občas som zvýšila hlas alebo som jednoducho odišla z miestnosti. To však viedlo len k tomu, že ma moje deti nechápali a manžel sa cítil bezmocný.

Rozhodla som sa vyhľadať odbornú pomoc. Absolvovala som niekoľko sedení s terapeutom, ktorý mi pomohol pochopiť, že mizofónia nie je moja vina. Naučila som sa rôzne techniky, ako zvládať nepríjemné situácie. Napríklad, keď viem, že ma čaká obed s rodinou, pripravím si slúchadlá s hudbou alebo jem radšej pri kuchynskom pulte, kde je o niečo väčšia vzdialenosť od ostatných.

Veľmi mi pomohlo aj to, že som o svojom probléme začala otvorene hovoriť s deťmi. Vysvetlila som im, že niektoré zvuky mi jednoducho vadia a že potrebujem niekedy chvíľku pre seba. Na moje prekvapenie to prijali veľmi dobre a dokonca sa snažia byť ohľaduplné – napríklad, keď vidia, že som unavená, radšej si pustia hudbu do slúchadiel alebo idú do svojej izby.

Mizofónia stále patrí medzi moje každodenné výzvy, ale už nemám pocit, že ma ovláda. Našla som rovnováhu medzi tým, aby som si chránila svoje nervy, a tým, aby som mohla byť prítomná a milujúca mama. A čo je najdôležitejšie, už viem, že v tom nie som sama a že hovoriť o tom je dôležité. Možno práve môj príbeh niekomu pomôže urobiť prvý krok k tomu, aby sa cítil lepšie.