Rada by som sa úprimne poďakovala všetkým, ktorí sa rozhodli podeliť o svoje príbehy a skúsenosti s mizofóniou. Viem, že hovoriť o osobných ťažkostiach nemusí byť vždy jednoduché, a práve preto si veľmi vážim Vašu ochotu podeliť sa o svoje zážitky.
Tieto príbehy sú dôkazom toho, že mizofónia môže mať mnoho podôb a každý z nás ju môže prežívať inak. Dúfame, že nasledujúce riadky prinesú nielen pochopenie, ale aj inšpiráciu a nádej pre všetkých, ktorí hľadajú spôsoby, ako svoju situáciu zlepšiť.
Ak máte aj Vy svoj príbeh, o ktorý by ste sa boli ochotní podeliť, budem rada, ak mi ho napíšete. Či už prostredníctvom formulára alebo priamo na mail. Zverejnený by bol len v prípade súhlasu. Je dôležité si aj takýmto spôsobom pripomínať, že každý hlas má schopnosť pomôcť, a nie ste v tom sami!
Ahojte, volám sa Natália a chcem sa podeliť o niečo, čo mi dosť komplikuje život. Mám mizofóniu, čo je niečo, čo som sa dozvedela až nedávno, ale stále sa s tým učím žiť.
Volám sa Veronika a moja mizofónia sa naplno prejavila až v dospelosti, hoci spätne si uvedomujem, že určité známky som mala už v detstve. Už ako malá som neznášala, keď si moja sestra pri učení poklepávala nohou o podlahu alebo keď niekto hlasno chrúmal jablko. Vtedy to však nikto nebral vážne – veď kto už by sa hneval a niečo...
Moja mizofónia sa prejavila počas pandémie, keď sme boli všetci doma zatvorení. Keď moja rodina pracovala a študovala z domu, neustále som počula cvakanie klávesníc, kroky a otváranie dverí. Zrazu som bola stále podráždená a cítila som bezmocnosť.
Volám sa Martin a prvýkrát som si všimol, že mám problém so zvukmi, keď som bol na vysokej škole. Moja spolubývajúca mala zlozvyk stále klikať perom, a ja som sa nedokázal sústrediť na učenie. Časom som si uvedomil, že mi vadí aj klepkanie nechtov o stôl či opakujúce sa zvuky na ulici, ako je pískanie. Nijako som to však neriešil,...
